Choď na obsah Choď na menu
 


   Keď sa lepšie pozrieme na fosílny rebríček všimneme si, že dole naspodku sú také živočíchy, ktoré sa  aj v skutočnosti nachádzajú geograficky najnižšie. Jedná sa o druhy vyskytujúce v blízkosti morského dna. Vyššie sú potom ryby, ešte vyššie obojživelníky a nakoniec suchozemské zvieratá a vtáky. Približne to platí aj pre rastliny. -Približne preto, lebo suchozemská vegetácia môže v súvislosti s katastrofou plávať po hladine a  potom sa postupne ponárať do prostredia jej neprirodzeného. -Toto celé však nemá to nič spoločné s  údajnou evolúciou, ale s katastrofou, ktorá zastihla každý druh fauny v jeho prirodzenom prostredí. -Paleontológovia skladajú globálny stratigrafický rebríček z dielčich miestnych nálezov. Kompletný nikde na svete neexistuje. -Napríklad dinosaurov paleontológovia umiestňujú do určitej hĺbky pod povrchom, ktorej zodpovedajú časy medzi 200 až 65 mil. rokov. Je to však iba fikcia, pretože dinosaurov nachádzame väčšinou na povrchu, prípadne niečo málo pod povrchom. -V evolucionistickej fantázii im potom vznikla rozprávka o údajných odplavených vrstvách "nad tým", ktoré tam však v skutočnosti NIKDY neboli. Robia to preto, aby im to sedelo s ich vymysleným rebríčkom.

                   Obrázok
...Prečo však došlo k vyhubeniu napr. všetkých trilobitov? Lebo trilobiti osídľovali prostredie kontinntálneho šelfu, čiže hĺbky desiatky až stovky metrov. -Žili prevažne tesne pri dne. Všetko, čo žilo tesne pri dne šelfových morí, bolo veľmi zraniteľné v podmienkach tak drastických, akými boli katastrofy potopy. -Vyhubené boli možno všetky. (...ak sa niekde ešte dodatočne nenájdu, lebo preskúmané nieje ani zďaleka všetko...) To čo žilo vyššie vo vodách, sa ľahko presunulo na iné miesta "vody", keď prišla potopa. (...ryby, atď...)
....Prečo sú trilobiti tak "pekne" v profile rozvrstvení?
Lebo jednotlivé druhy žili v rôznych hĺbkach dna, tj. v rôznych vzdialenostiach šelfov od brehu. Čím je šelf ďalej od brehu, tým väčšia hĺbka a tým aj iný druh trilobita. -Pekné rozvrsvenie v profile je potom výsledkom piplavej práce geológov, ktorí zozbierali útržkovité data z rôznych geografických oblastí sveta a poukladali to do globálneho  teoretického učebnicového profilu. -Reálne to však nikde takto "pekne" nenajdete.
...Prečo medzi skamenelinami trilobitov niesu nikde kostry stavovcov?
Lebo stavovce žili geograficky už vyššie, než trilobity (...tj. morské dno). -Stavovce sú: ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce. (...tj. oblasti vyššie, než morské dno...)
....Prečo sú niektoré druhy malých organizmov rozšírené celosvetovo v konkrétnej vrstve?
Lebo tie "niektoré" druhy, boli celosvetovo rozšírené - a iné zas len miestne. Dnes sa však toto už nedá docieliť, lebo existuje viacero podnebných pásiem. Na praevnine bolo ale všade len jedno. (...vďaka vyváženému skleníkovému efektu "vôd nad oblohou"...)

  Sedimenty prekambrických hornín, (prekambrium), sú vlastne sedimenty predpotopného oceánskeho dna. Z výnimkou Ediakarskej fauny, prekambrium obsahuje fosílie mikroorganizmov. No a to je práve situácia, akú nachádzame aj dnes pod oceánskym dnom. Vedci získali dôkazy o impozantnom množstve mikroorganizmov, ktoré obývajú sedimenty pod dnami Atlantického a Tichého oceánu.

Zdroj:
http://veda.sme.sk/c/3988848/ocean-mikrobov-spod-oceanskeho-dna.html

Citujem zo zdroja:
"...Výskum podzemných mikróbov je veľmi dôležitý. Predovšetkým pod dnami morí a oceánov, lebo údajne tvoria dve tretiny prokaryotov. ......
....Prokaryoty sa tam totiž našli v sedimentoch...... 1626 metrov pod oceánskym dnom, kde panujú teploty až sto stupňov Celzia. Mikroskopy i biochemické rozbory vzoriek potvrdili, že aj v takej hĺbke ide o živé, deliace sa mikróby. Genetické rozbory zasa, že ide o zástupcov jednej z dvoch veľkých skupín prokaryotov, archeóny. Tie sa od druhej skupiny, baktérií, líšia biochemicky (najmä tukmi v bunkových membránach), fyziologicky i geneticky."

 

Obrázok

-Horniny prekambria, tj. sedimenty pôvodného predpotopného morského/oceánskeho dna, stvrdli na daných miestach (nálezov mikrofosílii) naraz, v súvislosti s potopným a popotopným vulkanizmom.

  Rozvrstvenie fosílii na jednotlivé definovateľné bloky (druhy) je výsledkom opakovaných erupcii a nových nánosov. Tie sa vo veľkej miere opakovali ešte storočia po potope - a v malej miere pokračujú dodnes. Napríklad výbuh sopky Svätej Heleny je príkladom. Opakované erupcie s časovým rozostupom vytvorili viacero definovateľných vrstiev.
18. mája 1980 prišlo zemetrasenie, čo zapríčinilo kolaps severnej steny hory a následnú produkciu kamennej lavíny (šírka 1,6 km, hrúbka 46 m a dĺžka 27 km). Lavína úplne zasypala jazero Spirit Lake, voda z jazera sa vyliala a zmiešaním s popolom a prachom vytvorila bahnotoky, ktoré premiestnili asi 3 milióny metrov kubických materiálu a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Následná erupcia vytvorila pyroklastické prúdy, ktoré dosiahli rýchlosť až 1080 km/h. Kontakt s vodou vyvolal sekundárnu explóziu.
V lete a na jeseň roku 1980 sopka vyprodukovala ešte päť menších erupcií. V roku 1990 sa vyskytla väčšia erupcia a v roku 2004 ďalšia, spojená s produkciou vulkanického dómu v kráteri.
Tretia erupcia, 12. júna 1980, priniesla 8 metrov silnú vrstvu nánosov. V priebehu jednej noci, hlavne mezi 21 a 24 hodinou, sa nahromadilo a uložilo viac ako 100 vrstev. Zatiaľ čo ľahký materiál rýchlo vystúpal do výšky až 14 kilometrov, z kráteru začali jedna za druhou vyletovat vlny ťažších nánosov a padaly dolu severnou stenou do údolia pod horou. Vznikaly tak nové a ďaľšie vrstvy usadenín. Tieto vrstvy s hrúbkou od jedného centimetra až po viac než jeden meter sa vytvorily v priebehu niekoľkých sekúnd až minút.
Zem haliaca tekutá turbulentná malta vytvorená z jemných sopečných čiastočiek sa rútila dolu po stene hory rýchlosťou hurikánu a zanechala za sebou nánosy, které dosahovaly teplotu 500 stupňov Celzia. Človek by si myslel, že tietoto nánosy budú dokonale premiešané; avšak táto zmesica zo žhavého popola a sopečného prachu sa od seba oddelily a vytvorily dokonale definované vrstvy hrubých a jemných čiastočiek.

 
 

Portrét