Choď na obsah Choď na menu
 


Vznik života.

 

   Výsledky tzv. Urey-Millerovho experimentu z roku 1953:
-H.C. Urey (chicagská univerzita) a jeho študent S.L. Miller, sa pokúsili o simuláciu prebiotických podmienok vycházejúc zo špekulatívneho predpokladu A.I. Oparina a J.B.S. Haldana z 30. rokov 20. storočia, že prvotná atmosféra na Zemi musela mať redukčné vlastnosti, tj. že obsahovala prevažne, vodík, dusík, vodnú paru, prímes metanu a amoniaku, ale prakticky žiadny kyslík alebo oxidy, aby spontánny vznik zložitejších látok mohol prevládnuť nad ich degradáciou okysličovaním.

Obrázok Podarilo sa dokázať, že dlhodobým pôsobením elektrických výbojov v Oparin-Haldanovej redukčnej atmosfére, ľahko vznikajú rôzne aminokyseliny. Z aminokyselín, ktoré sú použité v živých organizmoch, vznikla len najjednoduchšia z nich - glycín. -Vznikala tiež rada reaktívnych zlúčenín, mezi nimi napr. kyanovodík (HCN), kyanoacetylén (HCCCN), formaldehyd (H2CO) a močovina (OC(NH2)2). -Reakcie prebiehali tak, že v prvom kroku najprv vznikli jednoduchšie molekuly, z ktorých potom vznikli zložitejšie:

Obrázok

 Glycín bol zrejme maximum zložitosti, čo sa podarilo z reakcie dostať; lebo tá istá eneria, ktorá zapríčinila spájanie do väčších molekúl, tieto väčšie molekuly zas rozbíjala na menšie fragmenty.

-Ďaľšie aminokyseliny použité v živých organizmoch sú však už príliš zložité na to, aby len-tak vznikli v Urey-Millerovom experimente. Sú to:

 

Obrázok

 

Obrázok

 

Obrázok

 

Obrázok

Atómy a molekuly si môžeme s trochou voľnosti predstaviť, ako detské skladačky (napr. LEGO), kde prichytávacie plochy sú tvorené malými magnetkami. -Je len logické keď detské skladačky lega vložíme do krabice a budeme ňou chvíľu trepať, že sa dajú sa dokopy rôzne krátke náhodné kombinácie. Vo veľkom množstve takých zhlukov potom nájdeme aj vopred očakávané kombinácie. Nejde o nič neobvyklé. -Dlhšie reťazce však už nevznikajú! Sú nestabilné. Akákoľvek vonkajšia sila by ich rozbila! Spočiatku to bola práve ona, ktorá zodpovedala za ich spájanie - avšak len do určitej dĺžky. -Ďalej už nie! Ak si niekto myslí, že špeciálne podmienky môžu zapríčiniť izoláciu takých krátkych reťazcov - a iná vonkajšia sila nadpájať do vyšších celkov, veľmi sa mýli! Nebude to fungovať. -Dokonca ani na povrchu minerálnych hornín (ako sa predpokladá); lebo hrubá sila katalitických vlastností minerálov by novovzniknitý nadpojený reťazec pri jeho ešte ďaľšom nadpájaní rozbila. -Akékoľvek "trhnutie" s už dlhšou (labilnou) molekulou by ju pri jej novom pripájaní rozbilo naspäť na pôvodný krátky reťazec!
Čo je vlastne krátky reťazec - a pokiaľ až môže náhoda zájsť? -Je to limitované silou väzieb! -Čím silnejšie magnetky budú na legu, tým dlhšie reťazce "zatrepaním" vzniknú.

 

  Inému americkému vedcovi, J. Oró (hustonská universita) sa podarilo syntetizovať z kyanovodíku a amoniaku okrem aminokyselín aj purínové bázy nukleových kyselín - adenín a guanín. Do dnešného dňa boli z jednoduchých zlúčenín, ktorých existenciu môžeme v prebiotických podmienkach predpokladať, pripravené aj ďaľšie bázy nukleových kyselín (rôzne puríny kondenzáciou kyanovodíku, uracil z močoviny, prípadne uracil spolu s cytozínom z močoviny a kyanoacetaldehydu (OCHCH2CN)), zmesi rozličných cukrov (vrátane ribózy) tzv. aldolovou kondenzáciou aldehydov alebo ketónov (čiže podstatne zložitejšou cestou, než samovoľne), zmesi peptidov s primitívnymi katalytickými vlastnosťami kondenzáciou aminokyselín.

 

Adenín:

Obrázok

Guanín:

Obrázok

Cytozín:

Obrázok

Uracil:

Obrázok

Ribóza:

 Obrázok

 Peptid:

  Obrázok

 

 Vytvorenie takýchto zlúčenín už teda vyžadovalo trochu viacej "potu" (špeciálne inteligentné postupy), ale aj tak tu vidíme stále príliš krátke reťazce. Vidíme len "tehly" - čo má ďaleko do funkčnej chemickej továrne, akou je bunka! -Tieto sú ešte v medziach stability a preto môžu vzniknúť!

Podobne sa niekto môže diviť, ako je možné, že horením vodíka v kyslíkovej atmosfére vzniká voda (z ktorej je zložená väčšina ľudského tela). Nieje to tiež dôkaz o postupujúcej evolúcii? -Ale vznik vody z  horenia kyslíka a vodíka je tak prirodzené....!

Molekula vody obsahuje 3 atómy a molekula trebárz guanínu obsahuje 16 atómov. Rozdiel je teda 3 ku 16! -Koľko atómov obsahujú bežné bielkoviny v živých organizmoch? -Molekulárna hmotnosť jednoreťazcových bielkovín je medzi 10000 a 100000, u viacreťazcových bielkovín až do niekoľkých miliónov. Sú nevyhnutnými zložkami všetkých rastlinných a živočíšnych buniek a majú v nich z hľadiska množstva (50%), ako aj funkcie veľmi významné postavenie. Poradie aminokyselín v peptidovom reťazci označujeme ako primárna štruktúra alebo sekvencia bielkoviny. Z 20 aminokyselín, ktoré sa vždy vyskytujú v ľudskom organizme, môže v prípade jednoduchého proteínu, zloženého zo 100 aminokyselín, vzniknúť 1,27 . 10 130 (jednotka so 130 nulami) rozdielnych primárnych proteínových štruktúr. Z toho vyplýva, že existuje ďaleko väčšie množstvo rôznych proteínov, ako je ich obsiahnuté vo všetkých živých organizmoch na Zemi. 

jednoduchá bielkovina

 

Obrázok

 

 

Mnohé bielkoviny sú využívané na stavebné účely a stávajú sa súčasťou štruktúry buniek a tkanív. Medzi štruktúrne bielkoviny patria glykoproteíny, kolagén, elastín atď...

Bielkoviny sú zložené z molekúl zvaných aminokyseliny. Funkcia bielkoviny je priamo závislá na presnom poradí a usporiadaní aminokyselín. -Doslova "robotickým spôsobom" sú tieto skladané na základe dat, uložených v DNA. Bez DNA by neboli bielkoviny!!! -Tie potom idú a konajú (alebo vykonajú) svoju prácu. Bielkoviny sú vlastne nanotechnológie a nanoroboti (o ktorých vytvorenie sa moderná veda toľko pokúša). Nieje možné ich vytvoriť "hrubou silou" typu "Urey-Millerov experiment" - či čosi podobné.
  V bielkovinách sú aminokyseliny vzájomne viazané aminoskupinami –NH2 a karboxylovými skupinami –COOH amidovou väzbou –NH–CO– , ktorá sa v prípade bielkovín nazýva peptidová väzba. Reťazec aminokyselín sa spravidla nazýva (poly)peptidový reťazec alebo reťazec bielkoviny.

Príklady aminokyselín, ktoré tvoria bielkoviny: glycín (Gly), alanín (Ala), valín (Val), leucín (Leu), izoleucín (Ile), fenylalanín (Phe), prolín (Pro), serín (Ser), treonín (Thr), cysteín (Cys), metioníntryptofán (Trp), tyrozín (Tyr), asparagín (Asn), glutamín (Gln), kyselina asparágová (Asp), kyselina glutámová (Glu), lyzín (Lys), arginín (Arg), histidín (His).

 

 

Na záver ešte prinášam moje odpovede na niektoré argumenty o abiogenéze:


 

Rozbor jedného zo scénarov abiogenézy:

 Pôvodný popis teórie bol vo forme videa. Prepísal som ho do textu a rozdelil na bloky. Každý z nich som nadpísal slovom "Citácia" a moje vyjadrenie "Odpoveď". Úvod popisu je vynechaný. Vyjadrujem sa len k podstatnej časti.:

Citácia:
Zem bola vtedy poväčšinou vlhká, veľmi horúca - s atmosférou tvorenou všetkými možnými druhmi plynov. -Mimo iné aj vodíkom, kyanidom vodíka, methanom a čpavkom.

Odpoveď:
Prítomnosť rôznch druhov molekúl a atómov pohromade spôsobí vznik rôznych chaotických kombinácii, nie špecifických ako v biosfére.

Citácia:
V roku 1961 boli kyanid vodíka a čpavok varené vo vodnom roztoku v laboratóriu v podmienkach veľmi podobných tým, aké panovali na dávnej Zemi.

Odpoveď:
Napodobnenie podmienok na teoretickej pradávnej Zemi je iba napodobňovanie predstáv, nie reality.

Citácia:
Bez vonkajších zásahov vytvoril roztok adenín, jeden zo štyroch nukleotidov DNA.

Odpoveď:
Bez vonkajších zásahov horením vodíka a kyslíka vznikne množstvo molekúl H2O, ktoré sú v ľudskom tele až v 70%-nom zastúpení. -Je to ale dôkaz samočinného vzniku života? -Nieje.
1:
Adenín C5H5N5 a voda H2O majú porovnateľnú zložitosť, ktorá je veľmi primitívna oproti DNA, RNA a proteínom. H2O sa skladá z 3-och atómov a adenín z 15-tich. Tieto molekuly sú teda veľmi jednoduché. Ich existencia je v medziach stability. Preto existuje veľká pravdepodobnosť ich samovoľného vzniku. -Môžeme si to názorne predstaviť ako magnetické skladačky. -Je logické, že keď ich vložíme do krabice a budeme ňou chvíľu trepať, dajú sa dohromady rôzne krátke náhodné kombinácie. Vo veľkom množstve zhlukov potom nájdeme aj vopred očakávané kombinácie. -Príliš dlhé reťazce však nevznikajú. Sú nestabilné. Akákoľvek vonkajšia sila by ich rozbila. Spočiatku to bola práve ona, ktorá zodpovedala za ich spájanie. Teraz však za ich rozbíjanie. -Pomer veľkosti a stability je určený silou väzieb. -Čím silnejšie magnetky budú na legu, tým dlhšie reťazce takto vzniknú. V prípade atómov sa zdá, že touto cestou môžu vzniknúť molekuly s veľkosťou nanajvýš niekoľko desiatok atómov. (Kryštalizáciu do toho nezapočítavam, pretože to už je pravidelne sa opakujúci vzor - čiže o niečom inom.)
2:
Okrem Adenínu v zmesi vzniklo nepreberné množstvo ďalších, pre stavbu DNA a bielkovín nepotrebných molekúl. Preto RNA či bielkoviny, nemohli vzniknúť v takejto zmesi a už tobôž nie samočinnými procesmi. "Samo" nedokáže selektovať vždy vhodné.

Citácia:
Akonáhle boli nukleotidy sformované, ďaľším krokom bolo spojiť ich dohromady, aby vytvorili reťazce zvané polynukleotidy.

Odpoveď:
Spájali by sa ľubovoľné molekuly s ľubovoľnými "piate cez deviate" (podľa náhodného rozdelenia); a nielen nukleotidy. -Vznikol by molekulárny chaos.

Citácia:
V 80. rokoch výskumníci objavili, že íl nazvaný montmorillonit, ktorý sa vo veľkom vyskytoval na dne prapôvodných morí a v jazerách horúcej vody na súši, je perfektným katalyzátorom tohoto procesu.

Odpoveď:
Montmorillonit je síce vo svojej štruktúre schopný rozsiahlych substitúcii, ktorá je spojená s existenciou výrazného záporného náboja na plochách kryštalitu, avšak je schopný syntetizovať opäť iba krátke reťazce, neporovnateľne malé aj s najjednoduchšou makromolekulou RNA. -Ďalej, syntetizoval by sa iba chaos, nie poradie tvorené len štyrmi druhmi molekúl, ako je tomu v RNA. (...v tej zmesi sú ich stovky...) Neexistuje tam proces výberu vždy len 4-och typov molekúl - poprípade akéhokoľvek iného množstva presných typov molekúl potrebných pre funkciu iného scénara života. -Čiže nič to nedokazuje.

Citácia:
Niektoré z týchto polynukleotidových reťazcov, napríklad ribonukleová kyselina - RNA, sú schopné vytvárať svoje vlastné kópie.

Odpoveď:
Replikátory musia byť umiestnené v špecifickom prostredí, v ktorom sa nachádzajú len tie prvky, ktoré potrebujú ku svojej replikácii. Náhodné procesy však niesu schopné vytvoriť takýto koncentrát presných prvkov. Nexistuje tam ani proces schopný dlhodobo udržovať takéto prostredie. -Malá úprava molekuly replikátora alebo zmena prostredia, znamená KONIEC REPLIKOVANIA a tým aj zánik domnelej cesty k životu.

Citácia:
Kópie niesu vždy dokonalé - dochádza k chybám, ale niektoré z týchto chybne skopírovaných molekúl by boli lepšie prispôsobené prostrediu, než iné.

Odpoveď:
V RNA sa musia presúvať vždy len bázy ako celky. Náhoda ale nieje schopná tieto celky rozpoznať. Preto by rýchlo došlo k poškodeniu i samotných báz, ktorých štruktúra je nevyhnutná k tvorbe repliky negatívu, pomocou procesu zvaného "komplementarita báz". Z toho vyplýva, že k tomu je nevyhnutné, aby všade naokolo bol dostupný koncentrát všetkých 4-och báz v dostatočnom množstve. Takej selekcie a čistoty však nieje náhoda schopná. -Replikovanie RNA neprebieha samovoľne, ale robí ho enzým RNA-polymeráza. (...zložitý nanostroj...) To je zároveň dôvod, prečo replikovanie v bunke prebieha, ale v "prapolievke" na pradávnej zemi by vôbec neprebiehalo.

Citácia:
...ale niektoré z týchto chybne skopírovaných molekúl by boli lepšie prispôsobené prostrediu, než iné.

Odpoveď:
Čím by sa mal líšiť replikátor "A" od replikátora "B", aby sa o ňom mohlo povedať: "tento je lepšie prispôsobený prostrediu"? -Čo pre replikátor znamená "byť lepšie prispôsobený prostrediu"? -Akú by mal mať schopnosť? -Rýchlejšiu replikáciu? -Zložitejší replikátor má naopak, POMALŠIU REPLIKÁCIU.

Citácia:
Úspešné molekuly sa ďalej replikovali a odovzdávali ďalej svoje vlastnosti, zatiaľ čo slabšie alebo horšie prispôsobené molekuly sa rozpadly.

Odpoveď:
...Čo to znamená "horšie prispôsobené molekuly"? -Čo spôsobí, že by sa mali rozpadnúť? Prečo sa rozpadnú len tie, pre budúcu bunku (ešte neexistujúcu) nepotrebné? ...Akú môže mať iná molekula lepšiu vlastnosť od inej? ...Prečo by sa nemohli molekuly so "zlými vlastnosťami" replikovať i naďalej? Vlastne akými "zlými"?

Citácia:
Po stovky miliónov rokov sa stávala RNA stále zložitejšia.

Odpoveď:
Zložitejšia (samoreplikujúca) molekula má oproti jednoduchšej mnoho nevýhod: napr. rýchlejšie sa rozpadne a replikácia jej trvá dlhšie. Čiže žiadne výhody! -RNA by sa rozpadla už v priebehu krátkeho času, a nie aby sa stávala po stovkách miliónov rokov stále zložitejšou. Dlhoreťazcové molekuly sú v roztokoch nestabilné a rozpadajú sa už v priebehu niekoľkých hodín. -Hovorím o roztokoch preto, lebo od replikátorov očakávame replikáciu, čo vyžaduje roztok, v ktorom sú umiestnené. -Tento roztok by však musel byť veľmi špecifický koncentrát, ktorý v prírode nikde nenachádzame, a nebiologické prírodné procesy ho nie su schopné vytvoriť.

Citácia:
Z jedného reťazca sa stal reťazec dvojitý a vznikla vyvinutejšia DNA.

Odpoveď:
Neexistuje žiaden nebiologický prírodný proces, toho schopný. -Dokonca aj tak "jednoduchá vec", akou je "nadpájanie nukleotidov DNA" pri replikácii, je nesmierne zložitý proces - a preto ho riadi nanorobot (enzým) - "DNA polymeráza". (...v prípade RNA je to RNA-polymeráza).

Citácia:
Jedným z rozdielov medzi RNA a DNA je, že DNA ku svojej replikácii potrebuje proteíny. Proteíny sú tvorené aminokyselinami, takzvanými stavebnými blokmi života. Takže odkiaľ sa tu vzali? Rovnaký pokus, ktorý vytvoril nukleotidy z prapôvodného roztoku kyanidu vodíka a čpavku, rovnako vytvoril veľké množstvo aminokyselín a dlhé reťazce aminokyselín zvané polypeptidy.

Odpoveď:
Nevytvoril. Montmorillonit nemá šancu vytvoriť dlhé reťazce (o separácii správnych molekúl do reťazca ani nehovoriac). -Montmorillonit nieje schopný spájať nukleotidy. -V RNA to musí robiť RNA polymeráza.

Citácia:
Ukazuje sa, že montmorillonit je prírodnou továrňou na všemožné druhy komplexných organických chemikálii.

Odpoveď:
Schopnosť montmorillonitu robiť substitúcie krátkych reťazcov, nieje dôkaz vzniku života a informácie (ktorá je v ňom obsiahnutá). V tejto súvislosti sa opäť vraciam na začiatok: Bez vonkajších zásahov mi horením vodíka a kyslíka na stole vzniklo množstvo molekúl H2O, ktoré sú zastúpené v ľudskom tele až v 70%-ách. To však nieje dôkaz samovoľného vzniku života.

Citácia:
Ako sa molekuly DNA replikovali, zdieľali svoje okolie s ďaľšími chemikáliami, ktorým sa v tomto íle darilo.

Odpoveď:
Nič by sa nereplikovalo, keby tam boli "ďalšie chemikálie". -Proces replikácie potrebuje čistý koncentrát veľmi "špecifických chemikálii". Na íle by teda replikácia neprebiehala. Jeho katalytické schopnosti by replikáciu makromolekuly dokonca rušili/zrušili.

Citácia:
Jedna skupina zvaná lipidy má prirodzenú tendenciu spájať sa do zhlukov, guľových útvarov zvaných mycelia. Molekuly RNA alebo DNA, ktoré boli schopné tieto lipidy priťahovať, boli chránené vovnútri myceliovej membrány.

Odpoveď:
RNA alebo DNA uzatvorené na určitom mieste znamenajú ešte väčší problém. Izoláciou sú tak odrezané od zbytku sveta, a nemajú šancu robiť ďaľšie "pokusy", ku ktorým potrebujú ďalšie špecifické molekuly zvonku. Odrezané sú aj od energie z vonku, ktorá je ku takýmto krokom potrebná. (...a to už nehovorím, že taký komplex sa za pár hodín rozpadne...)

Citácia:
Pretože boli lepšie chránené, lepšie sa im darilo prežiť a úspešnejšie sa replikovali.

Odpoveď:
Najviac však boli chránené od energie a prísunu potrebných molekúl v požadovanom zložení a čistote, ktoré sú k činnosti replikátora potrebné. Čiže žiadne "prežitie" sa nekoná. -Ten požadovaný koncentrát by tam aj tak nikdy nemohol byť, pretože v "polievkových experimentoch" vzniká vždy len nepatrné množstvo zložitejších molekúl, z ktorých iba mizivé percento je užitočné pre nejakú replikáciu. Kto by ich vyseparoval, a ako?

Citácia:
Boli to prvé primitívne bunky.

Odpoveď:
Neboli. Bol to len nič nerobiaci chaotický zhluk rôznych molekúl, ktorý sa za pár hodín rozpadol a tým hneď zanikol.

Citácia:
Niesu samozrejme vôbec podobné dnešným komplikovaným bunkám: dnešné bunky za sebou majú 3,7 miliardy rokov vývoja.

Odpoveď:
Oni nielenže niesu podobné, ale to vôbec niesu bunky! -Micela s chaosom molekúl vovnútri sa skôr podobá krabici s rôznymi druhmi súčiatok. Keď s ňou trasiem, čakám, že mi niečo vznikne. Nevznikne však nič! -Nikdy. -Ani za 3,7 mld. rokov. (...a Micela ani nevydrží 3,7 mld. rokov, ale najviac tak 3,7 hodiny (odhad)) Citácia: ....dnešné bunky za sebou majú 3,7 miliardy rokov vývoja. Odpoveď: Aj keby ten "komplex" mal za sebou 3,7 trilióna rokov, nič by sa nestalo. (...operovať dlhými časmi, je typický klam - "boh" evolucionistov, v ktorého veria...)

Citácia:
Je treba povedať, že tento vyskum je ešte len v plienkach a súčasné hypotézy niesu ešte tak pevné, ako teória evolúcie, ktorá je známa 150 rokov a bola podopretá ohromujúcim množstvom dôkazov.

Odpoveď:
Vždy bol, je a bude v plienkach! (...aj o 150 rokov sa bude stále hovoriť, že " tento vyskum je ešte len v plienkach". Preto nikdy nebudeme mať nič konkrétne. (...tj. žiaden konkrétny "technologický" popis prebiehu abiogenézy, aby sa dal v konkrétnych krokoch napodobniť)).

Citácia:
....súčasné hypotézy niesu ešte tak pevné, ako teória evolúcie, ktorá je známa 150 rokov a bola podopretá ohromujúcim množstvom dôkazov.

Odpoveď:
Teória evolúcie nieje podopretá ani jediným dôkazom. Iba logickými klammi a označovaním toho čo nieje prejav náhodných mutácii, za náhodné mutácie. (spolu s výhovorkou na prirodzený výber, ktorý by logicky nemal z čoho vyberať, ak by sa mal spoliehať len na náhodu)

Citácia:
I keby Boh DNA stvoril, nemusí zasahovať pri každom párení zvierat, DNA si dokáže poradiť sama.

Odpoveď:
Ano, do plne automatizovaného systému, akými sú enzýmy a proteíny, netreba zasahovať. My sa však pýtame na pôvod tohoto systému a týchto procesov.

Záver:
Vedci VERIA (stále len veria), že život vznikol náhodnými automatizovanými procesmi z neživej hmoty. Logika a prax však jasne svedčia PROTI tejto viere. Nikde v prírode neexistuje taký nebiologický proces, ktorý by bol schopný vytvorenia procesov replikácie, translácie alebo transkripcie, aké pozorujeme v živých bunkách.